O spánku, Rodičovstvo

Malé deti sa nerady delia. Prečo?

Počas prechádzky v parku vaše dieťatko zbystrí pozornosť. Nie preto, že by malo záujem o desiatu, ktorú ste mu pred chvíľou doma vlastnoručne pripravili. Ani preto, že okolo neho prechádza susedové šteniatko. Zbadalo odrážadlo. Nie svoje. Kamarátove. Ten je však nekompromisný a k svojmu novému kúsku vo svojom vozovom parku nepustí nikoho. Nedajbože, aby ho niekomu požičal… Iste ste už niečo podobné zažili aj vy, a či ste boli na jednej alebo druhej strane ako matka, možno vám správanie vášho dieťatka nebolo príjemné. Prečo malé deti nechcú požičiavať svoje hračky iným?

Jednou z dôležitých úloh pri výchove našich detí je naučiť ich deliť sa. Vo všeobecnosti platí, že je to znak poslušnosti a dobrej výchovy. Je to ale naozaj tak? Nie je odvážne tvrdiť, že deti, ktoré nevedia požičať svoju hračku, sú považované za neslušné? Jednoducho sa bojíme, že ak ich nebudeme odmalička viesť k tomu, aby sa vedeli podeliť čo najskôr, vyrastú z nich sebecké stvorenia. Stvorenia bez kúska empatie, ktoré neberú ohľad na nikoho.

 

Čo je to empatia?

Je to schopnosť vcítiť sa do niekoho pocitov, „byť v niekoho koži“. Empatia nie je zručnosť, s ktorou sa narodíme. Je to niečo, čo sa vyvíja postupne získavaním skúseností a najmä vývojom mozgu v prvých štyroch rokoch života a následne potom. Táto vlastnosť sa neobjavuje skôr  ako v troch rokoch, pričom na úroveň porovnateľnú s dospelým dozrieva až po začatí školskej dochádzky a po nej.

 

Nedostatok empatie do štyroch rokov je úplne normálny

Ak sa pozrieme na túto problematiku z psychologického hľadiska, zdokonaľovanie empatie spočíva v niečom, čo voláme Teória mysle. Je kognitívna, čo znamená, že sa spolieha na vývoj a dozrievanie mozgu dieťaťa. Začína sa vtedy, keď si drobec uvedomuje, že nie všetci myslia a cítia rovnako ako on – napríklad, keď porozumie, že ak niečo vyparatí mama bude smutná, zatiaľ čo on šťastný. Pokiaľ Teória mysle dieťaťa nie je dostatočne rozvinutá, je preň nemožné pochopiť dôsledky svojho konania. A to aj napriek tomu, že sa mu snažíte vysvetliť, že to čo urobil nebolo pekné.

 

Pokarhanie nie je na mieste

Ak vaše dieťa odmietne v parku požičať hračku, čo mnohí považujú za zlé správanie, je na vine práve jeho nezrelá neuropsychológia. Aj keď je jeho kamoš nahnevaný a v slzách, váš malý drobec tomu nerozumie a  nevie pochopiť, že niekto kvôli nemu ostal smutný. Práve preto nemá zmysel ho za to pokarhať. Tak isto je zbytočné odmeňovať ho, ak sa naopak s niekým o svoju obľúbenú hračku pekne podelil. Batoľa nemá mozgovú kapacitu, aby pochopilo, ako to, čo urobilo ovplyvnilo ostatných.

 

Čo teda robiť?

Neznamená to, že nemôžete urobiť nič. Je veľmi dôležité dieťatku popisovať a pomenovať jeho vlastné emócie a emócie tých druhých. Pomocou divadielka s plyšiakmi vysvetľovať situácie. Vysvetľovať aj na ihrisku, prečo chlapček nepožičas svoje odrážadlo. Rovnako nie je dobré deťom ich vlastné hračky z rúk trhať, aby sa podelili, najmä ak sa jedná o cudzie dieťa. Požičali by ste vy mobil niekomu cudziemu len tak? Alebo vaše auto? 🙂 Asi nie. Prečo by to mali robiť naše deti?

Keď vaše dieťa bude pripravené a vy budete zdieľanie a požičiavanie, emócie trpezlivo vysvetľovať, uvidíte, že svoju hračku rado požičia. 🙂