V určitom veku sa my rodičia stále častejšie stretávame so situáciami, kedy u nášho dieťaťa narazíme na správanie, ktoré nás dokáže prekvapiť. Dieťatko veľmi emotívne reaguje pri slove „nie“ alebo sa snaží svojím správaniť docieliť, aby sme urobili „po jeho“. Ak to tak nie je, tak sme konfrontovaný s veľkými emóciami dieťatka. Z hľadiska vývinu dieťatka sú takéto obdobia a reakcie dieťatka prirodzené a súvisia s testovaním hraníc. Pre nás rodičov sú to momenty, kedy porichádzajú na rad naše rodičovské a výchovné zručnosti. Prvú vec, ktorú si my rodičia musíme uvedomiť je, že patreba a chcenie dieťatka nie sú vždy to isté.
Čo je potreba a čo chcenie
Pri malých bábätkách reagujeme prirodzene vždy pohotovo. Keď počujeme plač dieťatka automaticky zisťujeme, či dieťatko potrebuje papať alebo je smädné, alebo má plnú plienku, ktorú potrebuje vymeniť. Pri úplne malinkých bábätkách je potreba a chcenie to isté. V určitom bode sa ale potreby a chcenie dieťatka začnú rozchádzať. A chcenie vyjadruje túžbu dieťatka. V tabuľke nižšie nájdete niekoľko príkladov, ktoré vám pomôžu pochopiť, aký je rozdiel medzi potrebou a chcením.
Príklad:
| Potreba | Chcenie | Reakcia rodiča |
| Potrebujem piť | Chcem mlieko | Donesiem Ti vodu |
| Potrebujem lásku | Chcem stískanie v posteli až kým nezaspím | Ľúbim Ťa a budem tu pri Tebe, ale nemôžem ležať s Tebou v posteli |
| Potrebujem uistenie | Chcem, aby si mi masírovala chrbát | Som tu s Tebou, si v bezpečí |
| Potrebujem odozvu | Chcem, aby si so mnou zostala celú noc | Vrátim sa o minútu |
| Potrebujem vedieť, že si tu pre mňa | Chcem byť stále s Tebou | Ak ma potrebuješ, môžeš prísť a nájsť ma |
| Potrebujem príležitosti učiť sa, hrať a rásť | Chcem sa teraz hrať s touto hračkou | To nie je hračka, môžeme sa namiesto toho hrať s týmto (dajte alternatívu) |
Nastavenie hraníc
Tak ako sa deti vyvíjajú a menia, mal by sa prispôsobiť aj rodičovský štýl so zahrnutím určitých limitov, hraníc a prvých pravidiel. Aj pri nastavení jasných limitov, môže byť rodič jemný a citlivý zároveň. Objavovanie slobodnej vôle po 1,5 roku prináša veľkú zmenu v živote detí. Je preto normálne, že chcú a potrebujú robiť rozhodnutia a mať tiež určitú kontrolu nad vecami. Prekračujú hranice, pretože je to najjednoduchší spôsob, ako ich zistiť a spoznať ich flexibilitu.
Skúsme sa vžiť do dieťaťa. Ak je pre dieťa vývojovo normálne myslieť si, že svet sa točí len okolo neho, že je obrovský a vzrušujúci a čaká len na preskúmanie, no zároveň v ňom nie je všetko dovolené, prirodzene vzniká aj frustrácia a zmätok. Batoľatá začínajú chápať, že ich správanie môže ovplyvniť ľudí okolo nich – dokážu ostatných dospelých rozosmiať, rozkričať, usmievať sa, robiť veci za nich, hrať sa s nimi. Zisťujú, že majú vlastne moc. Táto sila je však obmedzená a nie vždy vedia deti pochopiť, kde sú hranice alebo prečo vôbec nejaké existujú. Dospelí robia za svoje deti veľa rozhodnutí – od veľkých až po tie malé bezvýznamné. Akonáhle deti začnú prirodzene túžiť po väčšej zodpovednosti, slobode a nezávislosti, môžu byť až frustrované z nedostatku autonómie.
Zároveň však táto nová sloboda – emocionálna, psychologická a fyzická, môže byť pre batoľa strašidelná až zdrvujúca. Vzďaľujú sa od svojej primárnej pripútanosti na rodiča (matku) a aj keď túžia preskúmať svet, môže to byť pre ne príliš desivé. Výsledkom je potom prílišná naviazanosť na rodiča (Ainsworth, 1979).
Čo vám pomôže zvládnuť chcenie dieťatka
Uspokojiť potrebu dieťatka je jedna vec. Nie je ale úlohou nás rodičov vždy uspokojiť každú túžbu a chcenie nášho dieťatka. V týchto momentoch nám pomôže:
- Trpezlivosť: Dôležitá je veľká trpezlivosť rodičov, či už s batoľaťom, či s predškolákom.
- Mať poznatky a vedomosti: Poznatky o vývoji/vývine dieťaťa môžu predchádzať znepokojeniu rodičov.
- Ponúknuť obmedzené možnosti: Nie je nevyhnutné deti zahlcovať výberom možností. „Modrý alebo zelený sveter? Na desiatu chlebík alebo rožtek?“ Keď si deti uvedomia, že majú na niektoré veci vplyv, nebudú znepokojení v situácii, keď nemajú možnosť výberu. Keď sa už pre niečo dieťa rozhodne, ostaňte pri tom. Ak si na raňajky vybralo cereálie s mliekom a potom, ako ich dostane na stôl, zmení názor a začne žiadať praženicu, vyjadrite pochopenie. „Vidím, že si zmenil názor a to nie je vždy príjemné. Cereálie už máš v miske na stole, takže dnes budú na raňajky.“ Ostaňte pevní. Ak aj dieťa dostane záchvat a hodí misku o zem, vcíťte sa do jeho emócií, ale ostaňte stále konzistentní. Ak to rodič vyhodnotí ako „boj“ s dieťaťom, mal by sa zamyslieť nad tým, či chce mať takýto „boj“ na každodennom poriadku.
- Nezávislosť: Vždy keď sa dá, podporte samostatnosť dieťatka, dovoľte mu byť nezávislým. Veľmi to podporí jeho sebadôveru. Pri náročnejšej aktivite to nemusí ísť hneď, a preto počítajte s extra časom, ktorý tomu venujte, aby ste sa vyhli frustrácii dieťaťa.
- Pýtajte sa detí na názor: „Aká je tvoja obľúbená hra?“ Otvorené otázky povzbudia dieťatko v premýšľaní a dieťa si tiež začne uvedomovať, že aj na jeho názore záleží.
- Dajte deťom zodpovednosť: Aj 18mesačné dieťatko zvládne jednoduché úlohy, pri ktorých si zvýši sebavedomie, sebaúctu a zmysel pre užitočnosť v rodine. Napr. vybrať bielizeň z práčky, prestrieť na stôl, vrátiť jedlo do chladničky, atď.
Všeobecne ale platí: Neohýbať pravidlá a snažiť sa o dôslednosť, aby dieťa neostalo zmätené! Naučí sa potom vnímať hranice, ktoré sú v rodine nastavené. Dôležité je tiež nastaviť tieto limity zábavne, pretože deti sa učia najmä prostredníctvom hry. Keď dieťatko vníma a chápe hranice, vedie to aj k menej častým emočne náročným situáciám.