Ako všetci rodičia vieme, nie vždy je v živote našich detí všetko tak, ako by chceli. 🙂 Je preto našou úlohou ukázať deťom, že život ide ďalej, aj keď nedostanú to, čo chcú. Cieľom tohto článku je poukázať na emócie u detí a význam sĺz v adaptačnom procese spracovania emócií, ktorým vo vašom prípade môže byť aj zmena v spôsobe zaspávania.
Na začiatok je potrebné chápať, že nie je nič zlé na tom, že deti “chcú a prajú si” niečo a nakoniec to nedostanú. Aktívnou úlohou rodiča je tento adaptácie, ktorý má viac fáz, s dieťaťom zvládnuť, byť dieťatku oporou. Vysvetľovanie a racionalita sú častokrát niečo, čo nefunguje. Najmä, keď je dieťa v prvej fáze adaptácie, ktorá sa spája s frustráciou a hnevom. Tento proces, kedy dieťa pochopí a spracuje, že niečo nedostane (že nebude po jeho) potrebuje prejsť srdcom, nie hlavou. Dieťa potrebuje pochopiť a počuť naše nie a prijať to na emočnej úrovni. Potrebuje pochopiť, že tu je koniec a ďalej sa v dožadovaní niečoho nedostane.
Pomôcť dieťaťu zvládnuť situáciu a pochopiť, že niečo nedostane, nie je logický proces, ale emočný proces.
Emócie detí a proces adaptácie
Proces adaptácie je extrémne dôležitý proces pre každého z nás a ako ľudia sme vybavní schopnosťou adaptovať sa na situácie, aby sme prežili. Vďaka tomu vieme fungovať aj vtedy, ak veci nie sú vždy tak, ako chceme. U detí to môže byť napríklad situácia, keď nedostane prsník na zaspatie, nedostane sladkosť v obchode, nemôže pozerať hodiny TV, musí robiť úlohy a mnohé iné.
Vďaka procesu adaptácie deti dokážu:
- učiť sa z vlastných chýb a zlyhaní
- byť vytrvalé a empatické
- mať schopnosť hľadať alternatívne riešenia na svoje problémy
- akceptovať limity a obmedzenia
- profitovať z toho, že ich opravujeme v určitých situáciách
- zvládať sebavedome stres
- nedostávať sa do agresívnych stavov, keď sú frustrované (postupne ako rastú)
Deti sa s týmito schopnosťami nerodia, ale majú predispozíciu ich mať.
Význam plaču v procese adaptácie
Dieťatko môže pochopiť, že niečo sa nestane, ak sa dostane od frustrácie a hnevu k smútku a ľútosti. Je to práve moment smútku a smutného plaču (pozor nie nahnevaného plaču), kedy mozog začína chápať, že sa niečo nestane. Po prechode touto fázou sa môže dieťatko upokojiť.
Slzy smútku a sklamanie sú znamením, že dieťatko a jeho mozog zaregistrovalo, že niečo nedostane. Keď deti plačú, “krivda” sa už stala. Práve plač je proces, ktorým ju dieťatko spracuje. Podľa neurovýskumníkov, slzy sú jedinečným ľudským spôsobom vyjadrenia a spájajú sa so schopnosťou prinášať uvoľnenie napätia, úľavu. Je to proces, ktorým dieťa prechádza od agresii k smútku. Výskum potvrdil, že slzy počas smutného plaču vylučujú toxické odpadové produkty z krvného systému (Frey W., 1985).
Ako pomôcť deťom spracovať emócie
Problémom dnešnej doby je, že sme stratili schopnosť vysporiadať sa s detskými slzami, frustráciou. Máme pocit, že deti nemôžu byť aj smutné, aj frustrované, že deti musia byť neustále šťastné. Avšak takto emócie detí, ľudské emócie a emočný život nefunguje. Slzy, ktoré dieťa vyjadrí v bezpečnej a milujúcej, trpezlivoej prítomnosti rodiča sú preň extrémne dôležité. Počas plaču sa vylučuje oxytocín.Dostali sme sa do sveta, kde emócie šťastia a spokojnosti sú chcené a želané na úkor emócií smútku.
Malé deti nevedia kontrolovať svoje emócie a plač je prirodzenou reakciou na situáciu. Nekomunikujme im, že s nimi nie je niečo v poriadku, ak plačú. Práve naopak. Poskytnime im bezpečný prístav, kde tak môžu urobiť, keď sa ocitnú v situácii, kedy niečo nemôžu zmeniť, niečo nie je „po ich“. Dôležité je byť tu pre dieťa aj v čase jeho smútku, hnevu alebo frustrácie.
Úlohou rodiča je prijať emócie dieťaťa a popísať dieťaťu jeho emócie. Pre deti je veľmi dôležité, aby emócie poznali a vedeli ich vekom, vďaka nášmu popisovaniu, cítiť a pomenovať.
Musíme prestať dávať zodpovednosť deťom za ich emócie a hovoriť: „Ukľudni sa“, „Nič sa nedeje“, „Buď už ticho“. Potrebujeme nastúpiť cestu starostlivosti o ich frustráciu a slzy. Dieťa svoje emócie väčšinou ukazuje najmä osobám, na ktoré je naviazané, pretože sa cíti bezpečne ich vyjadriť.
Fázy procesu adaptácie
- Dieťa narazí na situáciu, ktorú sa snaží zmeniť ale nemôže
- Dieťa sa snaží sa hnevom, krikom, možno aj kopaním, frustráciou, nahnevaným plačom situáciu zmeniť. Tu nemá zmysel racionálne vysvetľovanie, ale skôr len jednoduché nastavenie hranice dieťatku, že túto situáciu nezmení. Ak sa snažíme v tejto fáze príliš vysvetľovať, deti môžu mať pocit, že situáciu stále môžu zmeniť a proces predlžujeme. Primite emóciu dieťatka a povedzte mu, že je v poriadku, ak plače, že ste tu preň, že je v bezpečí je a v poriadku.
- Dieťa prechádza do smútku a ľútosti, smutného plaču, vzlykania – emočne začína chápať, že situáciu nezmení. Toto je extrémne dôležitý moment, kedy má zmysel: ponúknuť objatie, objať, pobozkať. Deti v tejto fáze vedia prijať objatie. Vyjadrite pochopenie, že je dieťatko smutné. Že je v to v poriadku.
- Upokojenie v blízkosti rodiča a ukončenie procesu adaptácie v tento konkrétny moment. Vďaka slzám a blízkosti rodiča sa dieťatko bude cítiť lepšie. Toto je proces ako sa detí emočne adaptujú.
Tento proces vysvetľuje, ako sa deti emočne adaptujú. Deti sú vysoko adaptabilné a aj keď je táto cesta pre rodiča hlučná a často únavná, nepredvídateľná… je aj plná odmien a adaptácie.
Zdroje:
Kurz Dr. Gordon Neufeld, Making sense out of kids, 2022.
Macnamara D. 2016. Rest, Play, Grow: Making Sense of Preschoolers (Or Anyone Who Acts Like One). Anna Books. 2016. ISBN: 978-0-9950512-0-1.
Frey W.H., Langseth M., 1985, Crying: The Mystery of Tears (Minneapolis, MN: Winston Press, 1985).