Prečo je moje dieťa agresívne? To je niečo, čo nás rodičov často zaujíma. Máme pocit, že sme zlyhali, ak naše malé dieťa má tendenciu udrieť, silno plakať alebo sa hnevať. Deti nám dávajú niekedy naozaj zabrať. Dokážu byť emotívne, hlučné a aj keď im stále dookola niečo vysvetľujeme, nie sú ochotné toto vysvetlenie akceptovať. Najmä ak nekorešponduje s tým, čo oni chcú a s tým, akú majú ony predstavu. Deti sa nerodia predprogramované na rešpektovanie hraníc a limitov. A to je dobré preto, pretože potrebujú byť schopné adaptovať sa na rôzne prostredia.
Reakcie našich detí sú v 90% situácií emocionálnymi reakciami na niečo, čo sa nedeje tak, ako ony chcú. Preto ak sú smutné, sú smutné a plačú naplno. Ak sú frustrované, tak plačú a hnevajú sa naplno. Často je prirodzeným výsledkom hnevu u detí agresia a útok. Tieto deti však nie sú zlé. A ja vám teraz vysvetlím, prečo.
Neurologická intergrácia
Deti do veku 5.-7. roka života nie sú dostatočne neurologicky vyzreté na to, aby svoju impulzivitu dokázali kontrolovať. Je to preto, lebo amigdala (emočné centrum nášho mozgu) vysiela do mozgu (prefrontálny kortex) vždy len jednu emóciu v jednom momente. To znamená, že naše deti dokážu cítiť len jednu emóciu naraz a túto emóciu maximálne prežívajú.
Až medzi 5.-7. rokom života človeka môže (ale nemusí) dôjsť k neurologickej integrácii (v oblasti prefrontálneho kortexu) a deti začínajú cítiť dve emócie v jednom momente. Amygdala prirodzene odošle do mozgu dve protichodné emócie. Toto je významný jav, pretože ak má dieťa intenzívnu emóciu frustrácia a má tendenciu udrieť, mozog bude vnímať aj druhú emóciu (napr. lásky voči maminke alebo rešpektu voči dospelému, prípadne fakt, že dieťa vie, že udrieť by nemalo) a tým pádom dieťa dostane v mozgu „brzdu“ vo forme inej emócie. Tento jav je pre nás veľmi dôležitý, pretože začíname vnímať aj druhú stranu „veci“. Impulzivita dostáva brzdu a aj naše myšlienky sa nám prestanu zdať také jednoznačné.
Príklad:
Teším sa, že začala oslava. Ale som smutný, lebo viem, že dnes aj skončí.
Som na teba nahnevaný a mám chuť udrieť, ale ľúbim ťa a neurobím to.
U vysoko citlivých a emotívnych detí môže k tejto integrácii dôjsť až neskôr, okolo 7.-9. roku života a u niektorých ľudí k tejto integrácii a takému vývinu tejto často mozgu nedôjde dostatočne. Väčšinou sú to ľudia, ktorí sú veľmi impulzívni, ktorí majú ako sa hovorí krátku rozbušku. Ľudia, ktorí štandardne nepripúšťajú názor iný, ako je ten ich.
Možnosti ako nezrelému dieťaťu s vysporiadaním sa so situáciou pomôcť sú rôzne:
- popíšte emóciu a dovoľte ju dieťaťu prežiť
- zmeňte emóciu dieťaťu, pomôžte mu upriamiť pozornosť na niečo iné
- adaptačný proces (prežitie emócie, pretože dieťa svojím správaním situáciu nemôže zmeniť)
Toto platí aj v spánku, najmä ak ste už vyčerpané a potrebujete dieťatku zmeniť spôsob uspávania a zredukovať nočné budenia. Spánok je totiž základnou biologickou potrebou a deťom pomáha cez deň lepšie fungovať a tiež lepšie v rámci ich možností ich emócie regulovať. Sme tu, aby sme vám pomohli.
