Téme nejedákov sa venujem kvôli tomu, lebo si myslím, že budovať zdravý vzťah k jedlu je veľmi dôležité a viete s tým začať už v detstve. Zdravý vzťah k jedlu je základom na predchádzanie problémov s poruchami príjmu potravy v neskoršom veku. V tomto článku chcem poukázať, prečo aj tzv. pravidlo čistého tanierika a nútenie detí dojedať všetko z taniera, môže viesť v budúcnosti k problémom s jedením a k prístupu k jedlu.
Čo je pravidlo „čistého tanierika“?
Pravidlo čistého tanierika nie je úplne odborný termín, ale dokonale vystihuje, o čom je tento článok. Ide o situácie, kedy vyžadujeme od dieťaťa, aby sedelo pri stole, až kým nebude tanier prázdny. A to veľakrát len tak z princípu. Dieťatko sa v takýchto situáciách ocitá doma, ale kľudne aj v škôlke alebo u starých rodičoch na prázdninách.
Formy ako nútime dieťatko dojesť všetko na tanieri sú rôzne. Veľakrát je to zo strany dospelého nevedome v snahe docieliť, aby sa dieťatko kvalitne najedlo. Ako to vyzerá v praxi? Niekedy dieťatko o to láskavo žiadame, niekedy ho motivujeme nejakou sladkou odmenou alebo sa mu vyhrážame trestom, alebo používame nevedome manipulatívnejšie techniky, kedy napríklad dieťatku vravíme, že si má dať ešte jednu lyžičku za maminku a druhú za bračeka a pod. Samozrejme v niektorých prípadoch je to ešte vyeskalované, keď deťom hovoríme o deťoch, ktoré v Afrike napríklad zomierajú na hlad.
Ďalším nebezpečným extrémom je, keď dojedením podmieňujem našu lásku. Napríklad: „Maminka bude veľmi smutná, ak to celé nespapáš.“ A dieťatko nasilu spapá, len aby maminka nebola smutná. K budovaniu zdravého vzťahu k jedlu nepomáha, ani keď dieťatku hovoríme, ako budeme dieťatko vnímať, ak jedlo spapá. Konkrétne: „Dobrý pekný chlapček spapá všetko, čo je na tanieriku.“ A keďže deti chcú byť v našich očiach dobré, tak nasilu spapajú všetko z tanierika, len aby boli dobré, pekné a pod.
Snaha zjesť všetko, čo je na tanieri v minulosti súvisela najmä s nedostatkom jedla. Jedlo bolo vzácnejšie, menej dostupné, neplytvalo sa ním ako dnes. Rovnako ani v dnešnej dobe nie som zástancom toho, aby sa jedlom plytvalo alebo aby sa jedlo vyhadzovalo.
Verím ale tomu, že existujú aj iné cesty, ako docieliť, že dieťatko bude mať vyváženú stravu a to aj bez zbytočného a neprimeraného tlaku. Práve o tom je budovanie zdravého vzťahu k jedlu. Ak máme doma dieťatko, ktoré neprestajne musíme nútiť, aby dojedlo všetko, čo má na tanieri, je dobré sa zamyslieť, prečo to tak je.
Príčiny nedojedania jedla na tanieri
Deti pre svoj zdravý vývoj a rast jesť potrebujú. Rozumiem teda frustrácii rodičov, keď dieťatko poriadne neje. Určite nie ste zlí rodičia, ak chcete, aby vaše dieťatko dobre jedlo. Áno, reálne môžete mať dieťatko, ktoré je nejedákom, je v jedení odmietavé a vyberavé a preto neje, čo mu dáte na tanier. Chápem, že vtedy skúšate všetko možné aj nemožné. Upokojím vás, že je to niečo, čo sa dá riešiť a s čím vieme pracovať. Nie každé dieťatko, ktoré nedojedá porcie je automaticky nejedák, príčiny nedojedania taniera môžu byť rôzne a jednoducho riešiteľné.
Časté príčiny
- Dieťatku dávame jesť v čase, keď nie je hladné. Dieťatko nemusí byť hladné, lebo mu dávame jesť neprimerane často alebo preto, že medzi jedlami priveľa snackuje, pije mlieko, dojčí sa a pod. Riešením je vyhnúť sa snackovaniu pomedzi hlavné chody.
- Dieťatku sme dali príliš veľkú porciu jedla – jednoducho neodhadneme, koľko dieťatko potrebuje zjesť a dáme mu na tanier toho viacej, ako je reálne schopné zjesť. Naložte dieťatku preto na tanier radšej menej a ak vidíte, že je aj po zjedení stále hladné, tak mu potom ešte jedlo doložíte.
- Dieťatku jedlo na tanieriku nechutí – vadí mu chuť jedla, vôňa, vzhľad a pod. Ani nám dospelým nechutí všetko, rovnako to majú aj deti. Niektorí budú teraz možno namietať, že dieťatku ale chutia len hranolky a vyprážané rezne a že nič iné zjesť nechcú. Ak má ale dieťatko silnú preferenciu len určitých jedál, tak by sme z toho nemali viniť deti a mali by sme si byť vedomí toho, že my rodičia sme tí, ktorí rozhodujú o tom, čo má dieťa na tanieri. A tí rodičia, ktorí ešte len s príkrmami začínate, myslite na tieto situácie vopred. Dávajte dieťatku na jedenie vždy aj jedlo, o ktorom viete, že je pre neho akceptované, že ho zje.
- Dieťatko ma mechanický problém jedlo spapať (nevie jedlo správne požuť). Ak vidíte, že dieťatku často zabieha alebo si s jedlom v pusinke jednoducho nevie poradiť, konzultujte lekára. Prispôsobte jedlo formou a spracovaním možnostiam dieťatka.
- Pre dieťatko je jedenie bolestivé (v období choroby môže mať dieťatko problém prehĺtať, v období kývania zubov hryzenie spôsobuje dieťatku bolesť, taktiež pri raste zúbkov alebo aftoch, môže preň byť jedenie nepríjemné.
Ak prispôsobíme naše očakávania, zmeníme vzorce na našej strane, budeme dávať dieťatku na tanier primerané množstvo jedla a budeme pritom myslieť aj nato, aby malo na tanieri akceptované potraviny, predídeme situáciám, kedy zostane na tanieri množstvo jedla.
Ak ste už skĺzli do situácie, že máte doma dieťatko, ktoré je vyberavé v jedení a máte pocit, že ak ho nebudete nútiť, tak bude jesť len 3 jedlá dookola, tak nezúfajte. Aj s vyberavým jedením sa dá pracovať a rada vám s tým pomôžem formou online prednášky alebo konzultácie.
Prečo je nútiť deti nasilu dojedať nevhodné
Dlhodobé a opakované nútenie dojedať všetko z tanierika vo chvíľach, keď dieťa nepociťuje hlad môže viesť (neznamená to, že nevyhnutne musí) k viacerým problémom v budúcnosti. Problémom býva narušenie schopnosti dieťaťa rozpoznať signály hladu a sýtosti. Výsledkom je, že sa naučí jesť nie podľa potreby, ale podľa očakávania. Jedenie má byť ale vedomá činnosť. Práve takýmto prístupom docielime, že dieťatko svoje telo nebude počúvať, v budúcnosti nebude možno vedieť kedy má dosť. S tým sa môžu spájať problémy s obezitou alebo s poruchami príjmu potravy ako anorexia, bulímia a pod. Alebo to môže viesť k úplného odmietaniu jedla ako prejavu odporu voči kontrole. Pri prílišnom nútení môžu deti častejšie odmietať nové potraviny, pretože si ich spájajú s nátlakom a nepríjemnými emóciami. Nútenie do jedenia teda vedie skôr k nejedáctvu. Riskujeme, že dieťa bude neskôr zápasiť s emočným jedením, záchvatovým prejedaním alebo naopak s obmedzujúcim stravovaním v puberte.
Čo môžeme robiť inak?
My rodičia môžeme podporiť zvedavosť dieťatka v jedení. Vieme vytvoriť dieťatku pri jedení príjemnú atmosféru, aby si s časom jedenie asociovalo s pozitívnymi pocitmi. My rodičia rozhodujeme o tom, kde sa stoluje a čo dieťatku dáme na tanier. Dieťa rozhoduje koľko toho zje. Tým, že dieťatku ponúkneme vždy aj akceptovanú potravinu, budeme mať istotu, že neodíde od stola hladné. Zároveň ako rodičia potrebujeme myslieť na to, že načasovanie ponúkania jedál má svoj zmysel. Predídeme tak situáciám, kedy chceme od dieťaťa, aby jedlo v čase, kedy reálne nepociťuje hlad. A nezabúdajte, že tak ako vo všetkom, aj v jedení máme ísť našim deťom príkladom.